Slovenská hardcore/Oi! scéna má nového mluvčího, který netlumí kytary ani své názory. Žilinská kapela REMDIK vydává novou desku, která funguje jako granát hozený do společenského ticha. V otevřeném rozhovoru kluci mluví o tom, proč je pro ně v dnešní době zásadní jasně se vymezit proti dezinformacím a ruské agresi, jak vnímají roli násilí v subkultuře a kde končí autentická hrdost a začíná prázdná póza. Přečtěte si rozhovor o hudbě, která nechce být jen soundtrackem k prohrané válce, ale reálným nástrojem ke změně.

Nápad na kapelu vznikl už v roce 2008, ale Remdik se zhmotnil až o 14 let později. Co se dělo mezitím? A co bylo tím posledním impulsem, jste si řekli: „Teď, nebo nikdy“?

Martin: Ja som predtým krátko spieval v kapele, kde som bol spolu s Peťom a Rasťom. Chalani ma do Remdiku zavolali až v čase, keď bol vonku prvý album, a do kapely som prišiel v októbri 2023.

Rasťo: Myslím že to môžeme nazvať akousi pra pra myšlienkou chalanov. Ja som v tom čase s nimi nebol v kontakte. Viac ti o tom určite povedia oni. O veľa rokov neskôr zakapala kapela Geto kde som hral spoločne s Petrom a Martinom a tak vznikol priestor pre Remdik.

Tony Valian: Mal som niekoľko iných kapiel v ktorých mi, ale vždy niečo chýbalo a po čase ma jednoducho prestali baviť. Prišla kríza stredného veku a s ňou sa prebudila dávna túžba založiť „riadnejšiu“ kapelu, nie projekt a to práve s ľuďmi, ktorí sú na podobnej vlne nie len hudobne, ale aj ľudsky. Nejako čarovne to klaplo. A som za to vďačný, lebo viem že to nie je samozrejmosť.

Peter: S Tonym sa poznáme ešte z mojich úplne prvých hardcore punkových začiatkov. Hrali sme spolu, potom zas každý inde, ale ten kontakt a spoločná chuť robiť hudbu tam vždy bola. Počas tých rokov sme počúvali obrovské množstvo muziky, formovalo nás to a prirodzene v nás rástla potreba niečo vlastné zo seba dostať von. Ten posledný impulz bol úplne jednoduchý – uvedomili sme si, že ak to nespravíme teraz, tak už asi nikdy. Tak sme do toho jednoducho išli.

V biografii píšete, že jste rodina. Co to pro vás přesně znamená?

Martin: Sme rodina nepokrvných bratov. Spájajú nás spoločné názory, pohľad na svet a podobný hudobný vkus. Vo veľa veciach si rozumieme čo v mnohých bežných rodinách nie je samozrejmosť.

Rasťo: Znamená to že sa stiera rozdiel medzi pojmami priateľstvo a rodina, ak spolu zdieľaš podstatnú časť života.

Tony Valian: Vznikli sme aj vďaka môjmu bráchovi, ktorý je skinhead a ktorý naspieval prvý album. On do veľkej miery určil smerovanie kapely, čo sa týka žánru, ale aj širšieho obsahu, ktorý nemá byť „len“ o hraní koncertov a skúšaní. Rodinný charakter je ideál ku ktorému chceme smerovať v interiéry kapely ale aj v exteriéry s ľuďmi na koncertoch. Remdik nemá ambíciu byť kapelou samou pre seba, chceme ju tvoriť spolu s ľuďmi.

Peter: Pre nás to znamená niečo oveľa hlbšie než len kapelu. S chalanmi sa poznáme roky, v podstate sme vyrastali pri tej istej hudbe a formovali nás podobné veci.
Vieme, že sa na seba môžeme navzájom spoľahnúť.

Jak se liší dynamika v kapele, kde jsou pokrevní bratři? Je tam větší tolerance, nebo naopak tvrdší nároky?

Martin: Nie je to o nejakých prísnych nárokoch. Skôr sa snažíme nové veci vždy posúvať dopredu, aby sme ako kapela rástli a nestagnovali. Máme k tomu všetci rovnaký, prirodzený prístup, takže to funguje.

Rasťo: Dynamika je veľmi prirodzená. Tempo si volíme svoje a o všetkých krokoch sa rozprávame. Všetci sa snažíme robiť to, s čím vieme prispieť.

Tony Valian: Je to tvrdé, nekompromisné a ťažko rozdychateľné! Odporúčam to všetkým.

Peter: Každý pozná v kapele svoje miesto a aj vďaka tomu to má jasný spád.

Jaké to bylo dospívat v Žilině kolem roku 2008 z pohledu subkultur? Bylo to tehdy v ulicích tvrdý?

Martin: Pochádzam z dediny blízko Žiliny, ale aj u nás sme si zažili zaujímavé časy. Stačilo prísť do susednej dediny a bitka bola v podstate zaručená. Čistá nenávisť len preto, že si nebol miestny. K tomu si pripočítaj kopu dedinských náckov a o zábavu sme mali postarané.

Rasťo: Na koncerty som začal chodiť v roku 2007. Z dnešného pohľadu som bol vtedy akoby rozmaznaný množstvom akcií ktoré sa v meste konali. Častokrát si si vyberal na ktorý koncert pôjdeš. Ľudí ktorí sa pohybovali okolo tvrdšej hudby bolo podstatne viac ako dnes, ale to je vývoj. A či to bolo nebezpečné ? Asi nie. Tú naozaj nebezpečnú dobu si myslím zažila ešte trochu staršia generácia.

Tony Valian: Bolo to super a milujem spomínať na tie roky 2006 a viac kedy som začal chodiť na koncerty. Svojho času v našom meste bývalo veľa akcií v super kluboch do ktorých chodilo veľa mladých „ortodox punx“. Bolo to jednoducho živé a extrémne nákazlivé. V uliciach, okolo klubov pred a po punxakciách divočina po všetkých stránkach! Jedným slovom- paráda.

Peter: Dospievať v Žiline okolo 2008 bolo dosť intenzívne. Hral som futbal a chodil aj na zápasy, kde boli potýčky úplne bežná vec, takže ten „tvrdší“ svet som mal vlastne pred očami. Zároveň som sa učil hrať na basgitare, skúšal som s kapelou a chodil na koncerty. Celé to obdobie bola taká zmes. Ale práve táto kombinácia futbalu, hudby a ulice určila, čo robím dnes.

Jestli jsem to správně pochopil, není Remdik jen kapela, ale i crew kolem s různými dalšími aktivitami. Můžete k tomu říct něco víc?

Martin: Snažíme sa budovať crew, ktorá by svojím prístupom motivovala ľudí k pozitívnemu prístupu k životu. Chceme robiť benefičné akcie a reálne pomáhať tam, kde je to potrebné. Nejde len o hudbu, ale o snahu budovania komunity.

Rasťo: Máme okolo seba ľudí čo nám neskutočne pomáhajú a radi poukazujeme na to že kapela v tom nie je sama. Bez supportu to nejde.

Tony Valian: Jasné ako crew robievame aspoň jednu akciu do roka a iné menej legálne činnosti o ktorých je dôstojné a správne pomlčať.

Peter: Pre mňa je Remdik hlavne partia ľudí, čo ťahajú spolu. Kapela je len jedna časť — okolo nás sú kamaráti, ktorí riešia grafiky, merch, techniku, benefity… a robia to zo srdca. Crew je pre mňa komunita, ktorá vidí svet podobnou optikou a navzájom sa podporuje.

Co vás u hardcore, Oi! a punku drží i po těch letech, kdy už nejste „náctiletí rebelové“?

Martin: Pre mňa je to celoživotná záležitosť. Stále ma baví tá hudba a hlavne celosvetová komunita ľudí, ktorú tento štýl spája.

Rasťo: Ten pocit v hrudi keď ťa tá hudba hitne.

Tony Valian: Robiť muziku a všetko okolo nej mi dáva energiu a nasycuje môjho kreatívneho ducha. Je to pre mňa náboj do života a taktiež psychogiena, určitá potreba, ktorá mi z časti dopomáha žiť kvalitnejší život.

Peter: Mňa pri tom drží hlavne energia, ktorú táto hudba má. Je to pre mňa ventil a zároveň priestor, kde môžem byť úplne sám sebou.

V textu Manifest rómskych skinheadov vyzýváte k „zabití předsudků“. Jaké největší předsudky jste museli v rámci scény (nebo mimo ni) rozbít vy sami?

Martin: Keď som bol mladší, pamätám si, ako som v novom zamestnaní kolegu okamžite zaškatuľkoval. Na prvý pohľad mi prišiel ako úplný hajzel, čo sa časom ukázalo ako totálny omyl. Dnes sa mi to už samozrejme nedeje. Nikdy som ľudí neposudzoval podľa etnika,rasy alebo náboženstva. Sme jednotlivci a tak k sebe musíme pristupovať. Súdiť môžeš, až keď človeka naozaj spoznáš.

Rasťo: Poviem pozitívny príklad. Dostal som kedysi v práci do tímu chlaniska z Južného Sudánu a prekvapilo ma ako bol do partie prijatý a v mnohom lepší, napriek jazykovej bariére a všetkému. Utvrdil som sa v tom že osobná skúsenosť je pre ľudí dôležitejšia ako nejaké internetové reči.

Tony Valian: Nepamätám sa žeby som niekedy riešil alebo živil v sebe voči niekomu nejaké predsudky. Mám démonov na iných frontoch s ktorými bojujem.

Peter: Ľudí som nikdy nesúdil podľa vzhľadu, pôvodu alebo toho, odkiaľ sú. Skôr som musel rozbíjať predstavu, že názory okolia niečo znamenajú. Snažím sa brať ľudí takých, akí sú, nie podľa toho, čo si o nich myslí niekto iný.

A ještě jedna otázka na kterou mě přivedl song Manifest rómskych skinheadov, jsou u vás lidé z menšin nějak skutečně zapojení v subkulturním dění?

Martin: Neviem o tom, že by sa u nás angažovali. Tento štýl hudby a subkultúra sú mimo ich sveta.

Rasťo: Pravdepodobne áno, ale v mojom blízkom okolí si asi nikoho nevybavujem.

Tony Valian: Pokiaľ viem, tak z rómskej menšiny, čo sa týka „hardcorepunku“ zatiaľ ani nie…. Ale pracujeme na tom, haha. Myslím, že vytvárať bezpečný priestor pre všetkých bez rozdielu je súčasťou každej zdravej subkultúry, ak sa nám to nedarí, tak možno robíme niekde chybu.

 „Skinheadské hry do každé rodiny.“ Jak vnímáte roli násilí v subkultuře? Je to pro vás poslední možnost obrany, nebo legitimní nástroj k nastolení pořádku na ulici?

Martin: Mám to nastavené jasne. Ak si svedkom fyzického alebo verbálneho útoku, máš sa ozvať alebo zakročiť. Nemáš byť agresor, ale v prípade potreby musíš vedieť ochrániť slabšieho. Nesmieš sa niekam skryť.

Rasťo: Násilie v textoch využívame hlavne ako metaforu. Snáď si nikto nemyslí že chodíme po ulici a rozdávame ľuďom len tak pohlavky … :D.

Tony Valian: Myslím si, že v „civilnom“, ale aj v tom „subkultúrnom“ živote a nech to znie akokoľvek má násilie vždy v sebe obsahovať štipku zábavy a radosti. Ak to tak nie je, tak je deštrukčné a hlúpe. Obrana je legitímna vec v každom prípade

Peter: Pre mňa násilie nikdy nebolo cieľ ani nástroj. Skôr posledná možnosť, keď už fakt niet kam cúvnuť. Použiť silu má zmysel len vtedy, keď chrániš seba alebo niekoho slabšieho — inak je to len hlúposť.

Jak moc je pro vás důležitá vizuální stránka věci? Stylové oblečení, boty, kšandy… je to uniforma, nebo brnění?

Martin: Pre mňa sú prvoradé hodnoty. Vizuálna stránka je len estetický doplnok, ktorým sa odlišujeme navonok.

Rasťo: Čo sa týka módy, mám rád také decentné minimalistické náznaky. Ak niekto nosí určité značky určitým spôsobom, vidíš odznak, tričko kapely a podobne, tak zhruba vieš. Ja osobne nie som moc na tie outfity ako z učebnice.

Tony Valian: Osobne mám rád „casual style“, športové oblečko, boty, šiltovka. Zaujímavé, že je to pre mňa čím ďalej tým viac zaujímavejšie. Ale asi som to mal vždy rád, nejak vyzerať… Podľa mňa je to menšia časť väčšieho balíka okolo robenia kapely a počúvania muziky.

Peter: Mám rád, keď človek nejako vyzerá, a outfit beriem ako prirodzenú súčasť toho, čo robíme a čo počúvame.

V textu Zahoď svoju uniformu na uniformy útočíte. Kde je pro vás hranice mezi subkulturní hrdostí a prázdnou pózou?

Martin: Uvediem príklad z reality. Keď som mal asi 17 rokov, bol som na koncerte. Vonku pred klubom v daždi ležal na zemi totálne opitý punkáč. Snažil som sa ho prebrať a odniesť dnu. Vedľa stála partia jeho kamošov, ktorých som poprosil o pomoc. Ich reakcia bola „nechaj ho tak, ty nevieš, čo je punk!“ Vtedy som si povedal, že ak je toto punk, tak ďakujem pekne. Môžeš byť oblečený ako chceš, ale ak si vnútri hodnotovo prázdny, je to len uniforma.

Rasťo: Asi autenticita, ale taká tá vnútorná. Hranicu si hľadajme sami v sebe.

Tony Valian: Text je hlavne o povrchnom vnímaní vecí – o ľudských maskách a pretvárkach na ktorých sa človek stáva závislý. Hranicu čohokoľvek určuje práca s vlastným egom. Byť hrdý, ale nezakladať si na tom, to je dôležitá úloha. Konkrétne postoje a skutky z nich plynúce sú vždy skúškou správnosti

Peter: Vnímam to podobne ako Tony.

Skladba Jediná šanca reaguje na vraždu matky romské rodiny. Jak moc tato událost Žilinou otřásla a máte na tu píseň nějaké reakce od místních?

Martin: Stalo sa to v auguste 2000 (vražda Anastázie Balážovej). Mal som vtedy sedem rokov, takže neviem úplne presne opísať vtedajšiu atmosféru, ale keďže vtedajší primátor Žiliny šíril silnú protirómsku rétoriku, myslím si, že väčšinu miestnych to vtedy paradoxne ani nezasiahlo. Páchatelia dostali smiešne tresty, ešte sa rodine vyhrážali, až rodina nakoniec zo strachu emigrovala do Belgicka kde žijú dodnes. Je to smutný a krutý obraz vtedajšej spoločnosti.

Rasťo: Tá udalosť sa odohrala v roku 2000, čiže ďaleko predtým ako sme dokázali tieto udalosti naozaj aktívne vnímať. Popravde ani neviem či si to obyvatelia Žiliny vôbec pamätajú. A možno práve preto tento príbeh oživujeme.

Tony Valian: V tom čase, keď sa to udialo tak si myslím, že sa to dosť riešilo medzi ľuďmi. Podobné útoky sa už pokiaľ viem odvtedy v meste nestali. Neviem o žiadnych extra reakciách, väčšina z nás sa okrem našej crew s miestnymi nestretáva.

Skinheadské hry obsahují velmi konkrétní řádek o „fandění Rusku“. Proč bylo pro vás důležité tohle v roce 2024 vykřičet do světa?

Martin: Pretože od februára 2022 Rusko vraždí našich susedov. Na Slovensku máme momentálne veľmi silnú proruskú vládu a rovnako naladenú voličskú základňu. Cítili sme potrebu sa voči tomu jasne vymedziť.

Rasťo: Minimálne od 24.2.2022 je v mojich očiach tento odpor voči Ruskému režimu základná ľudská hodnota. Ak s tým nesúhlasíš, si buď hlupák, zlý človek, alebo veľmi pravdepodobne nepriateľ. Zdôrazňujem že sa jedná o Ruský režim a nie principiálne o Rusov ako takých. A prečo ? Lebo zdravý rozum ! A lebo je to zásadné pre našu budúcnosť, aby sme neskončili za pomyselnou stenou ktorú si generácia našich rodičov pamätá aj fyzicky.

Tony Valian: Je to reakcia na naše širšie okolie, ktoré je z časti nainfikované russkou propagandou. So zastavaním sa russka, sa stretávam bežne na pracovisku, či kdekoľvek inde. Je to zvrátené a smutné.

Peter: V roku 2024 bolo dôležité pomenovať veci jasne, lebo okolo nás bolo cítiť veľa propagandy. Pre mňa je to skôr o základnom postoji než o politike.

Co je to „kulturblog“ pro ty, co nejsou ze Slovenska, a proč si zaslouží „drát do oka“?

Martin: Kulturblog je dezinformačná a extrémistická platforma, ktorá vznikla ako súčasť krajne pravicovej strany ĽSNS. Keď sa časť členov odtrhla a založila stranu Republika, Kulturblog sa prepojil s nimi.

Rasťo: Ak sa nemýlim, v tomto čase už zrušený konšpiračný internetový video blog za ktorým stoja ľudia z okolia krajne pravicových strán ĽSNS a Republika (kandidáti, poslaneckí asistenti a pod.) a hlavne okolo Milana Mazureka. Hrali sa na konzervatívnosť ale v skutočnosti to bolo celé hnedé. Prostredie alebo okruh z ktorého pochádzajú sa odkazuje na druhovojnový slovenský štát, Jozefa Tisa a pod.

Tony Valian: Je to „internetový projekt“, ktorý prezentuje svet v ktorom nechceme žiť. Ľudia okolo, alebo v tom zainteresovaní sú zaslepení natoľko, že oslepujú aj iných a tak sa vytvára nejaká pseudoalternatíva, vedená strachom a nezmyslami. Proti tomuto sa treba ozvať pokiaľ je ešte časa to aj provokatívnym spôsobom, ktorý má ambíciu pohnúť mysľou a emóciou.

Peter: Pre mňa je Kulturblog príkladom toho, ako ľahko sa dá ľudí zavádzať. Nie je to svet, s ktorým sa viem stotožniť, a preto mi dáva zmysel sa voči tomu ozvať.

Texty jako Mečom proti tankom působí skoro až donkichotsky. Cítíte se někdy v tom svém boji naivní, nebo věříte v reálné vítězství?

Martin: Tá pieseň je o tom, že v živote treba bojovať za každých okolností a všetkými dostupnými prostriedkami. Nesmieme podľahnúť a vzdať sa, pretože až v momente, keď to vzdáme, naozaj prehráme. Nech už je ten boj akýkoľvek.

Rasťo: Texty ako tento majú byť potravou pre dušu.

Tony Valian: Verím, že keď každý z nás spraví niečo málo pre víťazstvo tak sme schopní spoločne dokázať viac ako si myslíme. Potenciál človeka je nenormálne veľký. Verím v to.

Peter: Názov piesne tak pôsobí a samozrejme ísť hlavou proti múru nie je riešenie, ale keď človek prestane veriť, že niečo dokáže ovplyvniť, prehrá ešte skôr, než začne. Vybojovanú vec si človek vždy viac cení — či je to vnútorný boj so sebou samým, alebo čokoľvek iné. Ten song má jednoducho povzbudiť k činu, nie k rezignácii.

Někteří z vás jsou SxE. Jak se tohle doplňuje s klasickým Oi! světem, který je tradičně spojován s pivem a hospodou?

Martin: Nikdy som neinklinoval k tomu tradičnému Oi!, ktoré je o pive a futbale. Pre mňa to bolo vždy o niečom hlbšom. Cesta k Straight Edge u mňa síce trvala dlhšie, ale nakoniec som ju našiel a som tam doma.

Rasťo: Tento aspekt piva a futbalu mňa nikdy nezaujímal a vždy ma viac oslovovala Americká scéna kde práve toto nie je také typické, ako v tej Anglickej. Čo sa týka SxE alebo abstinencie, jeden príklad za všetky, song od „Noi!se – You Versus You“ je podľa speváka Matta Hensona o jeho boji so závislosťou od alkoholu a následnej abstinencii.

Tony Valian: Ide to dokopy fantasticky a sedí to jak riť na šerbel. My sa nechávame inšpirovať hlavne skinheadsko-hardcorovou 80s vlnou v USA, kde sa sxe a oi! dopĺňali. Myslím, že ten klasický UK oi! a s ním spojené požívanie návykových látok išlo vždy mimo nás.

Peter: Jedno s druhým prirodzene zapadá. Je to cesta, ako mať čistú hlavu v prostredí, ktoré je často chaotické. Chcem tu byť prítomný pre svoje okolie a nie stratený niekde v hmle.

„Potrebujeme makať na sebe.“ Proč by měl být skinhead/hardcorista v dobré fyzické kondici? Je to součást vašeho poselství?

Martin: V textoch sa snažíme propagovať pozitívny prístup k vlastnému telu. Je to súčasť nášho životného štýlu. Veríme, že disciplína a práca na sebe ťa v živote posunie oveľa ďalej než drogy a alkohol.

Rasťo: O tomto môžem mudrovať až keď budem mať výsledky … 😀

Tony Valian: Vo všeobecnosti v hardcore a aj v skinheadstvebol do určitej miery tlak na seba a vyžadovanie od seba maximum. Do toho patrí aj kondička, šport, disciplína, ktoré spolu s muzikou vytvárajú skvelé možnosti pre využitie ľudského potenciálu. Myslím si, že byť zdravý, v dobrej kondícií a mať jasnú myseľ sú predpoklady pre kvalitnejší život a vzťahy, ktoré majú obrovský dosah na spokojnosť človeka. Určite je to jedna z nosných posolstiev našej crew.

Peter: Keď sa človek cíti dobre vo vlastnom tele, odrazí sa to vo všetkom ostatnom. Hudba, energia na pódiu aj bežný život fungujú lepšie, keď máš silu, kondíciu a disciplínu. Nejde o kult výkonu, skôr o to, že chcem byť prítomný, spoľahlivý a schopný postarať sa o seba aj o ľudí okolo seba. A tým, že pracujem ako fyzioterapeut, mám pred sebou denne dosť negatívnych príkladov zanedbania vlastného tela.

V textu Pár tvrdých pästí kritizujete „otroky trendů“. Jaké trendy vás v dnešní HC, Oi!, punk scéně nejvíc štvou?



Martin: Štve ma neschopnosť viesť normálny dialóg o odlišných pohľadoch. Akonáhle máš na nejakú problematiku iný názor, okamžite prichádza škatuľkovanie a odsudzovanie. Okrem toho mi vadí trend podporovania sebadeštrukcie a to, že je dnes v móde stavať sa do roly obete a byť neustále ublížený. Podľa mňa by subkultúra mala človeka zoceliť, nie ho učiť hľadať výhovorky, prečo niečo nejde.

Rasťo: Je toho veľa :D. Ja osobne nemusím ideológie ako také. Ja chcem podporiť rozumné a etické ľudské hodnoty, nie režimy.

Tony Valian: Mám pocit, že sa radi staviame do role obetí. Z takýchto pozícií sa ťažko komunikuje s druhými a ešte ťažšie sa hľadajú spoločné hodnoty a smerovania, čo môže byť častokrát na škodu veci.

Peter: Vadí mi neustály negativizmus a pacifizmus v extrémnej forme v zmysle, keď sa kritizuje aj prirodzená, zdravá agresia v hudbe, športe či na pódiu. Keď sa z akejkoľvek scény stane priestor, kde sa ľudia len predbiehajú v tom, kto bude viac proti niečomu, stráca to zmysel. Pre mňa má mať scéna energiu, nie neustále napätie. Mám pocit, že spoločnosť dlhodobo „surfuje na depresívnej vlne“ a práve HC punk by mal byť priestor, kde sa veci robia inak a kde sa môže ísť mimo tento zažitý ponurý prúd. Aj keď to tak často nie je…

Je pro vás hardcore cesta k sebekázni, nebo způsob, jak upustit páru? Nebo jde spojit oboje?

Martin: V mojom prípade je to určite spojenie oboch. Hardcore mi dáva určitú disciplínu, ale zároveň je to ten najlepší ventil na tlak, ktorý sa v človeku hromadí.

Rasťo: Budem sa opakovať a opäť poviem že je to o tom pocite v hrudi. Keď sa ti roztrasú ruky, lebo nastupuje kapela ktorú miluješ. Alebo keď s neznámym típkom kričíš rovnaké texty … a podobné patetické veci 😀

Tony Valian: Určite aj aj. Hardcore nie je pre mňa cesta, ale jeden z mnohých prostriedkov ako žiť svoj život kvalitnejšie. S hardcore spojená sebakázeň prostredníctvom pravidelných tréningov a držania si vhodnej stravy, či celková abstinencia vedia byť pre mňa blahodárne. Rovnako aj vypustenie emócií skrz muziku.

Peter: Určite kombinácia oboch.

Na mě působíte v rámci slovenské scény jako nečekané, čerstvé zjevení. Co pro vás znamená „autenticita“?

Martin: Robiť veci inak ako väčšina. To znamená hrať hudbu, ktorá u nás nie je až taká populárna, a v textoch prinášať témy, ktoré tu nikto iný nerieši. A samozrejme, robiť to hlavne preto, že nás to baví a napĺňa, nie preto, že by sme sa chceli niekomu zapáčiť.

Rasťo: Robiť veci tak aby sa páčili nám. To je to hlavné. Lebo všetko čo robíš, robíš v prvom rade sám pre seba. A ak sa na to nabalia aj ďalší ľudia, tak je to veľmi príjemná nadstavba.

Tony Valian: Odpoviem trošku zo široka a trošku inak…. Byť autentický je pre mňa vždy výzva. Dostávať sa k sebe, k jadru svojho bytia a odpovedať si na otázku kto som, je pre mňa celoživotná úloha. Človek ma na sebe veľa klamných nánosov o sebe samom a dopracovávať sa k pravdivému Ja ako o ňom hovoril svojho času C.G..Jung je proces, ktorý ma niečo stojí. Kapela, vzťahy, kompromisy, nabúrané predstavy môžu byť v celom procese objavovania svojho autentického Ja nápomocné.

Peter: Pre mňa je autenticita o tom, že človek na pódiu aj mimo neho zostáva tým, kým naozaj je. Žiadne hranie sa na niečo len preto, že to od teba nejaký trend očakáva. Keď hráme, chcem tam nechať svoju energiu, pravdivosť aj s chybami a nedokonalosťami.

Máte strach z budoucnosti Slovenska, nebo vás ta situace spíš motivuje k větší aktivitě?

Martin: Aktuálna situácia ma úprimne serie, ale nie som pesimista. Verím, že nás čaká lepšia budúcnosť, ale tá nepríde sama od seba. Treba byť aktívny a niečo robiť. Nič sa nedosiahne mudrovaním pri pive.

Rasťo: Samozrejme že mám strach, ale nie taký ten porazenecký. Priznám sa že sa sám celkom mučím sledovaním všemožného politického diania, ale mne to proste nedá :D. Musím vedieť čo sa deje. Nachádzame sa v situácii kedy je značná časť obyvateľstva úplne zmagorená. Kam sme sa to dostali, že riešime guľatosť Zeme ?!?!? To je úplne šialené … To sa ti rozum zastavuje. A ak si niekto myslí, že nás to stále baví hovoriť o tej politike, no nebaví, ale musíme. Nedokážeme o tom nehovoriť. Ja nechcem žiť v neslobodnej krajine a nechcem sa hanbiť za to odkiaľ pochádzam. A keď počujem reči o apolitickosti a podobné sra*ky, tak sa mi dvíha krvný tlak ! Asi si neuvedomujú o čo sa tu hrá …

Tony Valian: Strach z budúcnosti nemám, skôr ma vie niekedy mrzieť potenciál ktorým ako jednotlivci ale aj ako spoločnosť mrháme. Motivuje ma to robiť veci spojené s kapelou a muzikou kvalitnejšie a aktuálnejšie.

Peter: Verím, že budúcnosť Slovenska bude v poriadku. Našťastie ma do obrazu o aktuálnom dianí vždy privedú chalani. Negatívnych informácií je v éteri strašne veľa a ja to mám tak, že si to musím dávkovať, aby ma to nezožralo.

Jak vnímáte generaci zhruba ve věku rodičů, která často podléhá dezinformacím, o kterých zpíváte v Do oka drát? Dá se s nimi ještě mluvit?

Martin: Komunikácia s nimi o politike je nesmierne ťažká, pretože často nedokážu pripustiť pravdu druhej strany. U staršej generácie prevláda spomienkový optimizmus na komunizmus. Aktuálna politická garnitúra to dlhodobo zneužíva vo svoj prospech. Organizujú trápne oslavy MDŽ alebo 1. mája, kde si formou úbohých vtipov, karafiátov, gulášu a borovičky kupujú hlasy dôchodcov. Tí sú, bohužiaľ, za takúto pozornosť vďační.

Rasťo: Stretol som sa ľuďmi s ktorými sa už hovoriť nedá. S takýmto videním sveta o ktorom sa tu rozprávame a kritizujeme ho, sa stotožnili natoľko, že nie je cesty späť. Aj sociológovia hovoria, že by muselo dôjsť k takej sebareflexii a zrúteniu vlastného vnútorného sveta, že je to veľmi málo pravdepodobné. Dúfam že takých je síce hlučná, ale menšina.

Tony Valian: Jasne, že dá a je to zábava. Horšie je keď sa mladí ľudia nechávajú sýtiť obsahmi dezinfo webov všetkého druhu. To vie byť miestami smutné a tragické.

Peter: V rodine to mám tak, že akonáhle sa politika rieši dlhšie, ako je pre mňa akceptovateľné, odchádzam preč. Mám svoj vlastný názor a už nemám nervy stále dokola vysvetľovať niečo, čo druhá strana nechce alebo nedokáže prijať. Radšej si chránim svoju hlavu a energiu.

Je hudba ještě nástroj k boji proti systému, nebo je to jen už „příjemný soundtrack k prohrané válce“?

Martin: Pokiaľ hudba dokáže niekoho nasrať, prinútiť k zamysleniu alebo vyprovokovať k činu, tak stále funguje ako nástroj boja. Ak by sme verili, že je to len soundtrack k prehratej vojne, tak to nemá zmysel robiť.

Rasťo: Kritizovať systém určite stále má zmysel. Presne o tom je náš song „Razie na policajné stanice“. V tom songu však nehovoríme len o polícii ako takej, kde teraz počúvame o vojne v polícii, bývalý policajný prezident je obžalovaný zo zneužívania právomoci, ovplyvňovania trestných konaní a pod., ale o celom štátnom aparáte. Podľa mňa by to ale nemal byť boj za zničenie, ale za nápravu. Chceme predsa aby inštitúcie ľuďom slúžili a pomáhali, nie aby zanikli. Či ? …

Tony Valian: V samotnej podstate tvorenia hudby je skrytá vášeň po robení vecí inak. Prináležitosť k subkultúreprirodzene povzbudzuje ísť proti prúdu a to v každej dobe a za každých okolností. Podstatné je pre mňa viacej bojovať ZAkonkrétne veci ako PROTI. Ponúkať inú alternatívu, pretože byť „najviac kontra“ ma už neláka.

Peter: Ak hudba dokáže ľuďom pripomenúť, že nemusia „surfovať na tej istej depresívnej vlne“ ako zvyšok spoločnosti, tak má stále zmysel. A ak to niekoho nakopne k zmene, hoci aj malej, tak to funguje.

Pokud byste měli možnost změnit jednu věc na Slovensku hned teď, co by to bylo?

Martin: Aby si ľudia prestali myslieť, že za ich zničené životy môže niekto iný. Týmto jedným uvedomením by sa podľa mňa zmenilo veľmi veľa vecí.

Rasťo: Poviem že Slovenská spoločnosť by mala nabrať aspoň trochu viac sebaúcty a nepovažovať sa za menejcennú až poddanskú.

Tony Valian: V bufetoch na staniciach by som celoplošne nariadil predaj BIO kombuchy a chcel by som vidieť viac detí na ihriskách a pod balkónmi na sídliskách. Ale to sú už dve veci …

Peter: Aby bol globálne zavedený kratší pracovný týždeň. Ľudia by mali mať viac času na seba, na rodinu, na pohyb, na hudbu. Menej vyhorenia, viac života.

Obě vaše nahrávky mají hodně syrový zvuk? Byl to záměr od začátku, nebo to tak vyšlo a řekli jste si ok, tohle je dobrý?

Martin: Máme jasnú predstavu o tom, ako by mal Remdik znieť. Ten surový zvuk k našej hudbe patrí a zatiaľ sa nám túto víziu darí úspešne napĺňať.

Rasťo: Samozrejme sme chceli surový zvuk. V tejto hudbe potrebuješ aby to malo gule. Určite tiež kladieme dôraz na zrozumiteľné texty a nie sme fanúšikovia cielene zašumených nahrávok.

Tony Valian: Všetko bol zámer a zároveň všetko vzniklo spontánne. Presne tak to vtedy bolo a už nebude.

Peter: Bolo to vždy rýchle, maximálne dva či tri pokusy na skladbu. Chceme to robiť tak, ako si myslíme, že sa v HC punku má. My nie sme žiadni inštrumentalisti. Uprednostňujeme jednoduchosť, hlasitosť a energiu pred perfekcionizmom.

V textech zmiňujete Oi Polloi a Warzone. Která z těchto dvou poloh (anarcho-punk vs. NYHC) je vám srdcem blíž?

Martin: Za mňa je to určite Warzone.

Rasťo: Jednoznačne NYHC ! Odkedy som ako teenager počul a videl klip „Agnostic Front – For My Family“ som ostal zaseknutý :D. Taktiež som obrovský fanúšik Warzone. Mám vytetované As One ako odkaz na ich song. To bol ten základ na ktorý som nabaloval a objavoval ďalšie HC kapely.

Tony Valian: Od konca puberty jednoznačne NYHC.

Peter: Určite viac NYHC. Ale skúste si pustiť Oi Polloi -Take Back the Land a Agnostic Front – Victim in Pain. Obe majú ťah na bránku ako Jarda Jágr v najlepších rokoch.

Jak vypadá koncert v Kominár Pubu? Je to bezpečné místo pro všechny, nebo tam občas musí proběhnout „skinheadské hry“?

Martin: Koncerty v Kominár pube boli takým naším pokusom o vytvorenie vlastného priestoru, kde by sme vedeli urobiť akciu párkrát do roka. Aktuálne je tento projekt uspatý a čaká na svoje prebudenie. Uvidíme, čo prinesie čas.

Rasťo: V Žiline je žiaľ scéna úplne mizerná. Dúfam že sa sínusoida zas obráti nahor a ľudia začnú na koncerty chodiť.

Tony Valian: Každé miesto kde hráme je bezpečné pretože tam hráme my.

Co pro vás znamená DIY? Je to nutnost, nebo vědomá volba?

Martin: Nie je to pre nás striktná nutnosť, ale keď si veci dokážeme spraviť sami, tak si ich tak jednoducho spravíme. Je potom pre nás oveľa jednoduchšie komunikovať a reagovať na veci ktoré treba upraviť.

Rasťo: Nikdy som túto otázku špeciálne neriešil. Asi je to prirodzenou súčasťou scény.

Tony Valian: Myslím si, že pre Remdik je to voľba. Máme veľa možností robiť veci aj inak, ale čiastočný DIY prístup nás chráni a nedáva do pozícií, ktoré nám nie sú vlastné. Spoliehame sa na svoju rodinu a snažíme sa robiť veci okolo kapely čo najviac v rodinnom kruhu. Toto je náš diy prístup

Peter: DIY pre mňa neznamená robiť všetko úplne sám. Ide o to, aby sme mali kontrolu nad tým, čo robíme, a aby to zostalo autentické.

Existuje na Slovensku nějaká kapela, se kterou byste si vyloženě „nesedli“ na jedno pódium kvůli jejich postojům?

Martin: Neviem, či ide o konkrétnu kapelu. Skôr ide o priestory alebo typy akcií, kde by sme nezahrali, pretože by to už bolo úplne mimo toho, čo chceme ako kapela vyjadrovať a zastupovať.

Rasťo: Samozrejme áno. Určite by sme nezahrali s aktuálnou Zónou A a snažíme sa vyvarovať kapelám ktoré sú ochotné s ňou hrať. Taktiež tak všeobecnejšie riešime či hrať s kapelami ktoré hrajú pre iné publikum ako by nám bolo príjemné. Ale to skôr z takého pragmatického hľadiska, či sa nám do toho oplatí investovať čas a pod. Tu sa vytvára priestor obviniť nás z dvojakého metra, a nech sa páči, samozrejme že máme dvojaký meter.

Tony Valian: Každá kapela, ktorá ospevuje a zakladá si na sebadeštrukcii, či na pochybných výkladoch nihilistických prístupov k človeku je pre mňa otáznik. Nebudem menovať, aby sa tí na ktorých zabudnem náhodou neurazili.

A teď zásadní otázka 1. května vám vychází nová deska. Svět je momentálně v křeči, společnost je rozdělená víc než kdy dřív a ulice jsou plné nervozity. Přichází granát hozený do tohohle ticha. Řekněte nám co nejvíc o nové desce. v čem je Remdik na téhle desce jiný v čem pořád stejný? Klidně to natáhněte, klidně vemte song za songem a řekněte nám o čem to je. A nebo to vemte úplně jinak, záleží na vás..

Martin: Tí, čo ju už počuli, vedia, o čom to celé je. A tí, ktorí nevedia nech si to vypočujú a zhodnotia sami. Za mňa môžem povedať len toľko, že každý z nás sa v kapele opäť posunul o kus ďalej a na tom albume je to jasne počuť. Viac netreba dodávať, pustite si to.

Rasťo: Chalani sa tu určite rozpíšu viac. Ja mám veľkú radosť z toho že sa podarilo náš najnovší výtvor vydať na platni. Má to trochu exkluzívnejší feeling ako kazetka :D. Osobne mi často v hlave znie otázka či doručíme to čo sa očakáva, to ale rozhodnú ľudia. Teraz začne iné napätie, a to z toho aké budú živé koncerty :D. Osobne by som bol rád ak ľudia pri počúvaní ocenia prácu za ktorou nestojíme my, a to: kvalitu nahrávky, artwork, grafické spracovanie a pod. Lebo kapela je viac ako my štyria.

Tony Valian: Nová doska je hlavne z časti o našich životoch a z časti o životoch tých, ktorí sa stali do nejakej miery súčasťou našich životov. Taktiež možno povedať, že je o ideáloch, ale aj o krutej realite, je o humore, ale aj o skutočnosti dnešných výziev. Mňa by skôr zaujímal tvoj názor na ňu. Tak sem s nim!

Peter: Pre mňa je táto doska hlavne o energii, ktorú sme do nej dali. Je priamočiara a úprimná. Každý song vznikal inak… niekde bol skôr text, inde muzika. Spoločný čas a tvorbu nových vecí sme si fakt užívali. Každý song nesie určité posolstvo a či to niekoho vyvedie z komfortu, zasmeje sa, alebo ho to inak osloví, je už na poslucháčovi.

Taková moje klasika. Chtěli jste někdy dostat nějakou otázku, kterou vám nikdo nepoložil? Teď je ta chvíle.. Sem s ní, položte si jí a rovnou odpovězte.

Martin: Keďže som niekoľko rokov pil alkohol a fajčil, možno by sa niekto mohol opýtať: Čo mi vlastne dalo Straight Edge a prečo tá zmena? Dalo mi to disciplínu, oveľa pozitívnejší prístup k vlastnému telu a hlavne čistú hlavu. Našťastie som s alkoholom nebol na tom tak, že by som musel prestať kvôli závislosti, ale to rozhodnutie ma neskutočne oslobodilo. To isté platí o cigaretách. Keď máš na niečo neustále chuť a tvoj mozog si to pýta, si v podstate otrok. SxE je pre mňa cesta, ako nebyť otrokom vlastných slabostí a byť v tomto smere pozitívnym príkladom pre svoje deti a možno aj okolie.

Rasťo: Možno by ťa zaujímalo ako som sa dostal k basgitare …
Mal som o 17 rokov staršieho bratranca Mira, ktorý žiaľ už nie je medzi nami. A tento Miro ma ako veľmi malé dieťa na návštevách u nich nechal brnkať na jeho španielku. On mal rád Bon Jovi, hral v revival kapele veci od The Cranberries …, a tak som mal niekde vzadu v mojej detskej hlave uložené, že niečo také sa dá robiť. Neskôr, keď som začal vnímať hudbu, ma oslovila basgitara. A práve tento Miro mi daroval jeho starú basgitaru Jolana Diamant Bas, čím podstatne ovplyvnil moje smerovanie. Týmto mu rád vzdávam hold !

Tony Valian: Akú muziku najradšej počúvaš počas tréningu? No predsa komplet disco od Conservative Military Image.

Peter: Akému futbalovému tímu fandím? Manchester United. Neviem, či je to láska alebo sebatrýznenie, ale drží ma to už roky. Je to klub, pri ktorom si človek prejde celým emočným spektrom

Tak to máme v podstatě za sebou za sebou, Poslední slovo je vaše. Co v textech nezaznělo a mělo by?

Martin: To, čo v textoch doteraz nezaznelo, určite zaznie v tých ďalších!

Rasťo: Vďaka za tento rozsiahly rozhovor a vďaka za to že to robíš.

Tony Valian: Zaznelo, čo malo zaznieť. Vďaka, že to robíš!

Peter: Díkes za rozhovor